Srpen 2010

SZIGET FESZTIVÁL 2010 REPORT.

16. srpna 2010 v 16:57 | K "The Strop" |  Novinky
Na začiatok, o čo ide? Predpokladajme, že ste už mnohí o Sziget Festivale počuli, jelikož sa jedná o najväčší stredoeurópsky multikultúrny festival a vyznačuje sa hlavne typickým dvíhaním vlajok počas koncertov na Nagyszínpade (Main Stage). Ako už tradične, aj tento rok sa Sziget konal na Óbuda ostrove v Budapešti, v polovici augusta, presne 11. - 16.8.2010 - skončil sa teda dnes, za povykov a neopakovateľného neporiadku (v Európe mu v tomto konkuruje možno len Glasto). Pozrieť ste si mohli headlinerov Muse, Kasabian, Faithless, The Cribs, Billy Talent, The Specials, 30 Seconds To Mars, Miku, The Hives či dokonca Iron Maiden, ktorí už hrali v 2008-mom (áno, bola som toho svedkom a poviem vám, tá lakťovka mi za to nestála).

Na Sziget som sa tento rok chystala už po tretíkrát po tom, čo sme ten minuloročný vynechali. Zrejme kvôli nedostatku prostriedkov atď. Keďže ale bývam od Budapešti necelé dve hodiny a otec má v meste, či neďaleko neho, niekoľko spolužiakov, doprava ani ubytovanie zadarmo neboli problém - rodičia si chceli obzrieť mesto, mňa i sestru teda zaviezli a hostiteľ nás veľkoryso zaviedol až neďaleko hlavného vchodu. Prvý raz za tie tri roky sa mi stalo, že sme pred kontrolou uviazli na niekoľko dlhých minút v dave spotených a nadšených ľudí, mnohých s jednodňovými lístkami - rovnako ako my si prišli vychutnať hlavne megalomanský záver headlinerov, Kasabian a Muse.

Sziget, to vám poviem, je zážitkom sám o sebe - aj bez hudby. Stánky každému po chuti, jedlá z celého sveta, vírivka, bungee a Dunajom limitované priestory piesčitého ostrova ponúkajú hodiny a hodiny zábavy. Niečo okolo hodiny pred koncertom (za doznievajúcich rytmov Red Flag - stihli sme len koniec vystúpenia Billy Talent) sme si teda zaobstarali ešte predražené nápoje a obišli sme stánky s antikvárnymi vinylmi, plynovými maskami či národnými vlajkami (Slovensko sme nenašli). Potom odbilo trištvrte na osem a ja som sa snažila dostať čo najbližšie k stageu.

Ľudí bolo neúrekom - to vám vravím na začiatok preto, že sa mi nepodarilo uloviť žiadne detailné fotky, či nejaké fotky vôbec. Prišla som si predsa užiť hudby (krásne fotografie z celého Szigetu si však môžete pozrieť ako na ich oficiálnej stránke, tak na ich Facebooku).Kasabian otvorili svoj takmer hodinu a pol dlhý výstup singlom Underdog, pokračovali sWhere Did All The Love Go?, starými vykopávkami či hitmi z Empire. Nabudený Tom Meighan odohral prvé tracky setu trocha neosobne, no po precítenom a dokonalomDobermanovi pochopil, že si publikom získal. Odložil slnečné okuliare a úprimným"Budapest we love ya. I wanna see your fucking hands in the air!" pokračovala kapela ďalšími piesňami, predovšetkým mojou srdcovkou (inak fenomenálne odohratou) Vlad The Impaler, ktorú som si náramne užila, a takými Fast Fuse či Fire, ktoré už rozsiahla masa ľudí prežívala ako jeden celok. Kasabian boli naživo skvelí, síce trocha surovejší ako na albumoch, ale to k tomu patrí - možno tiež s trocha hlučným ozvučením, ktoré, musím priznať, mali Billy Talent o niečo lepšie. Potom presiaknutý Meighan i vysmiaty Pizzorno sa ešte pred koncom poslednej piesne rozlúčili a urobili miesto hlavnej atrakcii celého tohtoročného Szigetu.

Pred Muse sme sa ovšem išli so sestrou občerstviť bratislavskými rožkami a slivkovým koláčom (vravela som, že tam dostanete fakt VŠETKO?), trocha si posedieť a nechať sa prepadnúť podguráženým fanúšikom Pink Floyd. A bol zlatý. A hotovo. V tej tme sme sa ešte poobšmietali okolo Axe Party stanu, Chuck Norris Pubu a podobných klenotov, potom už sme sa opäť predierali vpred... Masa ľudí však znásobila svoj objem tak trikrát a pochopili sme, že bude bezpečnejšie držať si odstup - na obrazovkách bolo predsalen všetko vidieť dobre. Muse už na začiatku ohúrili novším Uprising, ktorým zhypnotizovali a potom nás dorazili Supermassive Black Hole, ktorá bola nie menej ako božská. Naviac nesklamali ako šou, tak outfitmi - Dom v zrkadlovom obleku bol... proste dokonalý, čo vám poviem. Každá pieseň úžasne doplnená trocha strašidelnou projekciou a takými svetelnými trikmi, aké už asi dlho nezažijem. Boli skutočne fantastický, hoci sme si ich nemohli vychutnať do samého konca, keďže už bol čas ísť.


The Rascals: Rascalize (2008)

13. srpna 2010 v 16:20 | K "The Strop" |  Indie
Album Review

Rascalize

Žáner: Indie Rock, Alternative
Rok vydania: 2008
Label: Deltasonic
Niečo ako: Funkadelic
1. Rascalize
2. Out Of Dreams
3. Bond Girl...
4. The Glorified Coll...
5. Fear Invicted Into...
6. Does Your Husband...

7. I'd Be Lying...
8. Freakbeat Phantom
9. People Watching
10. Stockings To Suit
11. How do I End...
12. I'll Give You...

+ dve bonusové single pre japonský release: Ratcatcher a Is It Too Late?

Nenechajte sa pomýliť, Rascals poznám už dlho, nikdy ma však nenapadlo na Rascalize napísať recenziu. Boh vie prečo, možno to viem aj ja - nechuť, lenivosť? Budem sa fackovať, sľubujem.
Rascals sú po The Little Flames druhou domovskou skupinou Milesa Kanea, dnes druhej polovice fenomenálnych The Last Shadow Puppets, ktorú spolu s Alexom Turnerom (Arctic Monkeys) sformovali v roku 2007. Rok na to opustil Miles The Rascals.

Rascalize teda ako prvý a zrejme aj posledný (počíta sa EP Out Of Dreams vôbec?) album tejto krátko existujúcej kapely je celkom uchádzajúcim zápisom do histórie. Dobre známy zamatový no istým spôsobom hrubý hlas Milesa Kanea v niekoľkých, takmer halucinogénnych pesničkách je prvou vecou, ktorú si na Rascalize zamilujete. Hneď nato to bude nevysvetliteľné pomútenie mysle, ktoré niektoré skladby spôsobujú (strašidelná Rascalize a Freakbeat Phantom). V niektorých polohách pripomínajú až Funkadelic, celkovo hudbu neskorých sedemdesiatych až osemdesiatych rokov.

Vibrujúce gitarové sóla a opatrné bicie. Huba je v podstate veľmi jednoduchá, ale má nenapodobiteľného ducha a zvláštnu temnú, znepokojivú atmosféru. Ja sama si Rascalize púšťam často pri práci, keď sa potrebujem nabudiť a dať sa do pohodového neznámeho stavu. Ak to chcete s albumom risknúť, ale bojíte sa toho, čo vás čaká, nacvičte si ucho pri Bond Girl, Rascalize, How Do I End This a Freakbeat Phantom - tie vás rozhýbu a povedia vám presne to, čo chcete počuť. A čo môžete od Rascals očakávať. Popravde, škoda preškoda, že to zabalili. Predsalen mali na čom stavať a ak by zapracovali na ďalších veciach, určite by boli viac než kvalitné. Pán Kane sa ale rozhodol svoju temnú a intelektuálnu textársku náladu vložiť do The Age Of The Understatement. Takže sa v podstate nemáme na čo sťažovať. Rascalize 9/10, vďačím mu za niekoľko svojich artov.

(Pozn. Ochutnávku z YouTube vložím hneď, ako mi blog.cz prestane nastavovať chrbát)