Indie

The Rascals: Rascalize (2008)

13. srpna 2010 v 16:20 | K "The Strop"
Album Review

Rascalize

Žáner: Indie Rock, Alternative
Rok vydania: 2008
Label: Deltasonic
Niečo ako: Funkadelic
1. Rascalize
2. Out Of Dreams
3. Bond Girl...
4. The Glorified Coll...
5. Fear Invicted Into...
6. Does Your Husband...

7. I'd Be Lying...
8. Freakbeat Phantom
9. People Watching
10. Stockings To Suit
11. How do I End...
12. I'll Give You...

+ dve bonusové single pre japonský release: Ratcatcher a Is It Too Late?

Nenechajte sa pomýliť, Rascals poznám už dlho, nikdy ma však nenapadlo na Rascalize napísať recenziu. Boh vie prečo, možno to viem aj ja - nechuť, lenivosť? Budem sa fackovať, sľubujem.
Rascals sú po The Little Flames druhou domovskou skupinou Milesa Kanea, dnes druhej polovice fenomenálnych The Last Shadow Puppets, ktorú spolu s Alexom Turnerom (Arctic Monkeys) sformovali v roku 2007. Rok na to opustil Miles The Rascals.

Rascalize teda ako prvý a zrejme aj posledný (počíta sa EP Out Of Dreams vôbec?) album tejto krátko existujúcej kapely je celkom uchádzajúcim zápisom do histórie. Dobre známy zamatový no istým spôsobom hrubý hlas Milesa Kanea v niekoľkých, takmer halucinogénnych pesničkách je prvou vecou, ktorú si na Rascalize zamilujete. Hneď nato to bude nevysvetliteľné pomútenie mysle, ktoré niektoré skladby spôsobujú (strašidelná Rascalize a Freakbeat Phantom). V niektorých polohách pripomínajú až Funkadelic, celkovo hudbu neskorých sedemdesiatych až osemdesiatych rokov.

Vibrujúce gitarové sóla a opatrné bicie. Huba je v podstate veľmi jednoduchá, ale má nenapodobiteľného ducha a zvláštnu temnú, znepokojivú atmosféru. Ja sama si Rascalize púšťam často pri práci, keď sa potrebujem nabudiť a dať sa do pohodového neznámeho stavu. Ak to chcete s albumom risknúť, ale bojíte sa toho, čo vás čaká, nacvičte si ucho pri Bond Girl, Rascalize, How Do I End This a Freakbeat Phantom - tie vás rozhýbu a povedia vám presne to, čo chcete počuť. A čo môžete od Rascals očakávať. Popravde, škoda preškoda, že to zabalili. Predsalen mali na čom stavať a ak by zapracovali na ďalších veciach, určite by boli viac než kvalitné. Pán Kane sa ale rozhodol svoju temnú a intelektuálnu textársku náladu vložiť do The Age Of The Understatement. Takže sa v podstate nemáme na čo sťažovať. Rascalize 9/10, vďačím mu za niekoľko svojich artov.

(Pozn. Ochutnávku z YouTube vložím hneď, ako mi blog.cz prestane nastavovať chrbát)

Broken Bells: Broken Bells (2010)

16. července 2010 v 15:33 | K "The Strop"
Album Review

Broken Bells

Žáner: Indie Rock, Alternative
Rok vydania: 2010
Label: Columbia Records
Niečo ako: The Shins, The National
1. The High Road
2. Vaporize
3. Your Head Is On Fire...
4. The Ghost Inside
5. Sailing To Nowhere

6. Trap Doors
7. Citizen
8. October
9. Mongrel Heart
10. The Mall and Misery

Keď som hľadala opäť nové rozptýlenie, Broken Bells ma zaujali hlavne kvôli Q a nejakým novým recenziám. Tiež hlavne preto, že je to spolupráca Danger Mousea z Gnarls Barkley a Mercera z The Shins, ktorý majú už sami o sebe hudbu dobrú a za sebou celkom úspešnú kariéru. Tak som si vypočula niektoré veci na MySpace a potom si úspešne našla aj album.
Prvé čo ma napadlo bolo, že Broken Bells sú veľmi podobný The Shins, hoci taký skôr dospelejší a okorenený akýmsi podtónom hudby zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Napriek pomalému rozbehu a celkovej nežnosti skladieb sú dynamický a rozhodne veľmi veľmi príjemný, či chytľavý je skôr to slovo. Istá časť albumu je orientovaná hlavne na akustiku, výrazná gitara a Danger Mouseove bicie, ktoré udávajú zaujímavé rytmy a niekedy sú vďaka samplom v pozadí až astrálny.


Čo by som vám ja viac k tomu. Asi ani nič, Broken Bells sú rozhodne jednou z tých kvalitnejších kapiel dnešného indie a alternatívneho rocku, no ťažko povedať či sa stanú neskôr mediálne známejšími ako niektoré im podobné kapely. Ľudia o nich vedia, ale nie dosť ľudí. A možno je to tak nakoniec dobre, pretože sa stanú komornejšou a akousi "súkromnejšou" kapelou, ich hudba na to určite nábeh má. Ja im dávam 8/10 kvôli určitej nákazlivosti (hlavne trsavá The Ghost Inside) a odkazu, ktorý so sebou nesú.

Vampire Weekend: Vampire Weekend (2008)

1. července 2010 v 12:36 | K "The Strop"
Album Review
Vampire Weekend

Žáner: Indie Rock, Baroque Pop
Rok vydania: 2008
Label: XL Recordings
Niečo ako: Bombay Bicycle Club

1. Mansard Roof
2. Oxford Comma
3. A-Punk..
4. Cape Cod Kwassa..
....Kwassa
5. M79
6. Campus
7. Bryn
8. One (Blake's Got...)
9. Love Enchanted
10. I Stand Corrected
11. Kids Don't Stand...

Samozrejme, ako už v poslednej dobe nie inak, aj k tejto skupine ma priviedlo Xfm. Keď sa o nich pôvodne Berry s Camfieldom bavili, mala som pocit, že si robia žarty a plánujú zasa nejaké divné akcie. Až po niekoľkých opakovaniach ich A-Punk som prestala byť scestná. Potom nastúpili ich Cousins a kým som čakala na Contra, stiahla som si z dlhej chvíle predošlý a debutový album Vampire Weekend, o ktorom tu dnes bude tak trochu reč. Ach, buďte požehnaní, vy alternatívny muži newyorskí.
Ak by som vám ich musela priblížiť, je to štýlovo niečo podobné nášmu Polemicu. Kvalitatívne ale tak o 250% lepšie :D Orientujú sa na riffy RnB až dramáču (výrazné v piesňach Oxford Comma a One /Blake's Got a New Face/), stále však ostávajú v rovine indie rocku. Je to svieže, iné a tak trochu ekvivalent anglických Bombay Bicycle Club. Sú jednou z mála amerických výnimiek, ktoré som prijala do svojej pure britskej rodiny. Zaslúžia si to v plnej miere.
Púšťam si ich aj keď na nich nemám náladu, pretože oni sa nakoniec prepracujú cez všetky tie depresívne vrstvy a urobia vám deň. Texty nesú aj určité posolstvo a sú racionálnou zmesou rôznych zážitkov a hádaniek. Ezra Koenig ako ich autor sám je, ako aj ostatní členovia formácie (Chris Baio, Chris Tomson a Rostam Batmanglij), nesporne výnimočný. Nedávno som počúvala rozhovor s nimi a zalichotilo mi, že sú to skutočneinteligentný chalani s rozhľadom. Nevravím, že ostatní hudobníci sú idioti, predsalen scéna, na ktorej sa pohybujem ja, je obohatená a hneď niekoľko rozumných ľudí - ide o to, že ma zaskočili. A je to príjemné prekvapenie.


Okrem relaxácie sa dá na ich hudbe aj vyblázniť, tiež sú veľmi inšpiratívny a akoby nežný takým puberťáckym spôsobom (takými sú pre mňa hlavne skladby Campus, Bryn a Mansard Roof, najlepšie ale tieto pocity vyjadruje ako pieseň Cape Cod Kwassa Kwassa, tak predovšetkým videoklip k nej). Vyvolávajú vo mne podobné pocity ako AM, neoplývajú však takou satirou a preto sú trocha dospelejší, čo je trocha ironické, keďže ich gitarové sóla akoby skladal škôlkar (skladby A-Punk a novšia Cousins z ich druhého albumu), ktorému sa dostalo do rúk plektrum. Majú najrýchlejšie ruky, akých som bola doteraz svedkom :D
Hoci bol Contra trochu sklamaním, môj celkový pohľad na nich sa nezmenil, ani môj názor. Stále ich platonicky ľúbim a budem ľúbiť ďalej. AM sú moji chlapci do nepohody medzi hlupákmi, VW mojimi slniečkami. 10/10 a ďalších veľa veľa veľa bodov. Ak už ste dlho nenarazili na nič príjemné, čo by vaše podvedomie učičíkalo alebo čo by vyjadrilonastupujúcu jar - máte ich tu naservírovaných na zlatom podnose.

The Last Shadow Puppets: The Age of The Understatement (2008)

22. prosince 2009 v 17:08 | K "The Strop"
Album Review

Žáner: Indie, Indie Rock
Rok vydania: 2008
Label: Domino
Niečo ako: Arctic Monkeys, The Rascals (UK)
1. The Age of...
2. Standing Next to Me
3. Calm Like You
4. Separate and Ever Deadly
5. The Chamber
6. Only the Truth
7. My Mistakes Were...
...made for You
8. Black Plant
9. I Don't Like You Anymore
10. In My Room
11. Meeting Place
12. The Time has come again

Hold, vec sa má tak... na YouTube som si síce v súvislosti s Arctic Monkeys všimla klipy Last Shadow Puppets, ale slepo som si myslela, že ide len o nejaký ich projekt. Omyl! Starý dobrý Radiobutt našťastie upozorňuje na podobnosť s kapelami pri každom albume ku ktorému link uverejní a tak sa aj LSP dostali na môj download list. Lenže mi to začalo byť divné a keď som sa pozrela na ich oficiálnu stránku, nielenže mi bolo všetko jasné, ale som cítila nutkavú túžbu album The Age Of The Understatement hneď mať. Stalo sa.
TLSP je dvojčlenná kapela skladajúca sa z frontmana Arctic Monkeys, Alexa Turnera a, rovnako bývalej hlavy Rascals (o tých zrejme tiež, ak sa k tomu dostanem), Milesa Kanea, ktorý sú zrejme skutočne priateľmi do dažďa. Na stránke uvádzajú, že texty sa písali takmer samy a preto sa napriek loajalite k vlastným kapelám rozhodli vydať debutový album.
The Age Of The Understatement je niečo medzi Humbugom a Rascalize. Niečo NAD, božské, lepšie povedané, pretože už na prvé počutie je jasné, že si na tom chalani dali skutočne záležať a vyšperkovali songy najviac ako sa dalo. Album už počúvam druhýkrát a zrejme nie naposledy v dnešný večer. Energickejšie a preto chytľavejšie ako Humbug a Favourite Worst Nightmare (ak to vôbec ide) dohromady, rovnako podmanivejšie. Nehovoriac o príjemnom pocite, že ich poznáte do poslednej bunky. Neopíšem vám to, ale celý album sa dá prirovnať romantickému pocitu z Cornerstone, znova tiež môžem popísať psychadelickú zhodu s The Doors - farebné, dynamické, halucinogénne a zamilovaniahodné. 100/10 a hrdo vyhlasujem, že som konečne našla album tohoto roku (hoci vyšiel v 2008, pre mňa ním určite ostane). Prosím, nenechajte si ich ujsť, ak ste milovníkmi introvertnej, militaristicko-mystickej a intelektuálnej hudby. Meeting Place sa napríklad pre mňa stala modlou a tou snáď najosobnejšou pesničkou aká kedy v mojom živote existovala.

Royal Bangs: Let It Beep (2009)

20. prosince 2009 v 12:31 | K "The Strop"
Album Review


Žáner: Indie, Experimental Rock
Rok vydania: 2009
Label: Audio Eagle, City Slang
Niečo ako: Passion Pit, White Stripes

1. War Bells
2. Poison Control
3. My Car is Haunted
4. Brainbow
5. Conquest II
6. B & E
7. Shit Xmas
8. Tiny Piece of Keytar
9. 1993
10. Gorilla King
11. Waking Up Weird
12. Maniverse


V poslednej dobe mám šťastie na dobrých Američanov. Možno je to tým, že ich sťahujem v domienke britskej kvality z ktorej sa neskôr vykľuje významná americká kvalita. Ale veď dobre... Royal Bangs sa s Let It Beep ocitli na niekoľkých Best of 2009 rebríčkoch a určite nie bezdôvodne.
Pre mňa sú novými White Stripes. Trocha zlátanina samplov, gitár a na prvé počutie vám prídu ako dobrý nezmysel. Výhoda ich hudby je v tom, že vás prekvapia. Prvý raz nevnímate, druhý raz už si poklepávate prstom po kolene a tretíkrát vás dvihnú na nohy. Čisto bezspevné skladby sú šťavnaté a nervózne, trocha elektronica, trocha disko. Sú prestriedané pokľudnejšími a trocha rozvláčnymi číslami ako 1993 či B & E, neskôr vás posadia na zadok takmer epickými trackmi s whitestripeovským podtónom. Tiny Piece of Keytar a My Car Is Haunted sú win, Shit Xmas nepustíte na Štedrý večer z hlavy. Veľmi pekne vyvážený album, akurát niekomu môže prísť, že sa opakujú a možno sa neodlišujú od niektorých synthpopových sračiek. Každopádne ja dávam Royal Bangs 7/10. Zaslúžia si.

Arctic Monkeys: Humbug (2009)

6. prosince 2009 v 9:36 | K "The Strop"
Album Review

Žáner: Indie, Indie Rock
Rok vydania: 2009
Label: Domino, Warner Bros. & EMI
Niečo ako: The Last Shadow Puppets, The Strokes, The Rascals
1. My Propeller
2. Crying Lightning
3. Dangerous Animals
4. Secret Door
5. Potion Approaching
6. Fire and the Thud
7. Cornerstone
8. Dance Little Liar
9. Pretty Visitors
10. The Jeweller's Hands

+ Dva bonusové tracky na Japonskej verzii (ktorú vďakabohu mám):
11: I Haven't Got My Strange a 12: Red Right Hand (Cover)

A tak poďme na to... ak sa niektorí pohybujete v tomto hudobnom smere, iste ste už zachytili všelijaké tie kecy o tom, ako sa Arctics utrhli z reťaze, že sa nedržia roviny, ktorá im ide a do ktorej patria. Bez urážky, to sú obyčajné voloviny. Tiež som nebola jedna z tých, ktorej by Humbug sadol na prvýkrát, ale ako to krásne vystihol Rick Shaw, je to jeden z albumov "na ktoré keď si zvyknete, už vás nepustia a veľa vás naučia".
Pravdou je, že sa vytrhli z kontextu samých seba. Alex sa pohráva s hlasom viac ako inokedy a zdá sa, že texty sú intímnejšie a menej spoločensky kritické. Niekto môže označiť za, na Arctic Monkeys, "prisladké". Nie je to celé tak živé, ako sme zvyknutý, experimentujú so zvukom, s polohami, ale aj tak nestrácajú na kvalite.
Viete, že sa subjektivite nevyhýbam a všetky moje recenzie sú písané hlavne týmto smerom, navyše je Humbug zrejme z tých najosobnejších, pretože taký Cornerstone pre mňa veľa znamená v tej najcitlivejšej sfére (ani Alex nezabudol podotknúť, že niektoré z pesničiek na Humbugu sú veľmi veľmi osobné - hlavne Fire and the Thud, ktorú údajne napísal pre Alexu), nehovoriac o skvelom coveri Red Right Hand od Nicka Cavea a The Bad Seeds. Určite to nie jeden z ich najlepších albumov, ale nesporne jeden z ich najnetradičnejších. Či už ostanú takíto, alebo sa vrátia k svojim rozkošnícky satirickým príbehom už sa predpovedať nedá. Ja im nič nezazlievam, veď sú to moji milášci. Rovnako 8/10 a tiež sa do toho púšťajte len na vlastnú zdpovednosť, ak sa bojíte, že by ste ostali sklamaný.

 
 

Reklama